Po stopách UNESCO pamiatok na Slovensku

Krásy našej krajiny ocenil aj svet. Viaceré z nich ukrývajú mimoriadnu hodnotu a vyžadujú svedomitú ochranu, aby tu zostali aj pre budúce generácie. Patronát UNESCO vyzdvihuje ich význam a robí im skvelú reklamu.

Lokality svetového dedičstva Organizácie Spojených národov pre vzdelávanie, vedu a kultúru (UNESCO) sú miestami dôležitými pre zachovanie kultúrneho alebo prírodného dedičstva celého ľudstva. Ich výber sa riadi pravidlami popísanými v Dohovore o svetovom dedičstve UNESCO z roku 1972. Kultúrne dedičstvo pozostáva z pamiatok ako sú architektonické diela, monumentálne sochy, skupiny budov a archeologické náleziská. Pod dedičstvom prírodným sa rozumejú unikátne geologické formácie, biotopy ohrozených druhov rastlín a živočíchov a lokality dôležité pre vedecký výskum. Slovenská republika ratifikovala dohovor 31. marca 1993 a naše historické a prírodné pamiatky sa tak stali oprávnenými na zaradenie do tohto exkluzívneho zoznamu.

Kritériá výberu zdôrazňujú hodnoty, ako sú ľudská tvorivosť, nadčasovosť technologických riešení, kultúrna výnimočnosť, spojitosť s konkrétnym historickým obdobím (civilizáciou), unikátnosť osídlenia rešpektujúca prirodzené prostredie, spojitosť so živými tradíciami a ich zachovaním, či osobitný prírodný charakter (geologický, ekologický, a podobne).

Na našom území sa aktuálne nachádza päť pamiatok kultúrneho a dve lokality prírodného dedičstva zapísané v zozname UNESCO.

Banská Štiavnica a technické pamiatky v okolí (od r. 1993)

Mesto usadené v kotline Štiavnických vrchov vďačí za svoju slávu ťažbe drahých kovov (najmä striebra), ktorá tu začala už v stredoveku. Prvá zmienka o osídlení a bohatstve ukrytom v okolitom sopečnom pohorí pochádza z 12. storočia a hovorí o „zemi baníkov“. Rozvoj mesta a jeho následná dlhodobá prosperita boli ukážkou fungujúcej symbiózy pri budovaní priemyselných objektov a mestskej krajiny, i zachovania rešpektu pre okolitú prírodu.

Pozostatky objektov a plôch baníckej činnosti sa nachádzajú najmä v extraviláne mesta. Stavby v meste samotnom dokumentujú, ako jeho komerčný úspech, v podobe palácov a veľkolepých meštianskych domov, tak i funkčnosť a bytostné spojenie s baníctvom, v podobe premyslenej infraštruktúry, či ikonickej Klopačky – veže oznamujúcej čas fárania. K nezameniteľnému čaru Banskej Štiavnice prispievajú aj radnica, kostol svätej Kataríny, renesančná strážna veža Nového zámku a baroková Piargska brána.

Komplex technických diel zahŕňa šachty, štôlne, tunely, banské veže a dômyselný vodohospodársky systém nádrží nazývaných tajchy. Tajchy slúžili v prvom rade ťažbe, no využívali sa i na pohon iných priemyselných zariadení a tiež ako zásobníky pitnej vody.

Pestrý kolorit mesta dotvárajú botanická záhrada s mohutnými sekvojovcami, Kalvária vyčnievajúca nad horizontom na Ostrom vrchu a nádherné úzke uličky dláždené kameňom.

Vlkolínec, rezervácia ľudovej kultúry (od r. 1993)

Obec ležiaca vo Veľkej Fatre, neďaleko od mesta Ružomberok má štatút miesta s výnimočne zachovalou pôvodnou architektúrou už po dlhé desaťročia. Drevené zrubové domy v svahoch vrchu Sirodovo patrili pôvodne drevorubačom, pastierom a nádenníkom. Ich typicky liptovský ráz im dodávajú steny postavené z otesaných kmeňov ihličnatých stromov uložených na kamennej podmurovke a omietnutých vápnom, i strechy pokryté dreveným šindľom. V zadnej časti úzkych pozemkov sa popri domoch často objavujú aj nemenej malebné drevené stajne, stodoly a menšie hospodárske budovy. Vlkolínec obklopujú početné lúky posiate senníkmi, ovocné sady a terasovité políčka.

Keďže ide o takzvaný „živý skanzen“, domy sú i dnes obývané a vo vlastníctve súkromných osôb. Osada však návštevníkom ponúka dostatok expozícií približujúcich život, históriu, umenie a remeslá tohto nevšedného miesta. Roľnícky dom a dvor ukazujú tradičný život v horských oblastiach Liptova, koliba na Vtáčniku obsahuje pôvodnú salašnícku výbavu, dom UNESCO slúži ako propagačno-reprezentačný priestor a dve galérie sú umiestnené v pôvodných budovách školy a sýpky.

Drevené kostoly v Karpatoch (od r. 2008)

Osem drevných kostolíkov roztrúsených po strednom a východnom Slovensku je len zlomkom z takmer 300 podobných, ktoré sa na území našej krajiny vyskytovali v minulosti. Už tento fakt z nich robí klenoty nevyčísliteľnej hodnoty, každý z týchto kostolíkov má však i svoj vlastný architektonický charakter zasluhujúci si pozornosť a záujem.

Rímskokatolícke drevené kostoly

Kostol svätého Františka z Assisi v Hervartove leží v okrese Bardejov a postavený je v gotickom slohu. Jeho vnútorná časť ukrýva vzácne tabuľové obrazy a nástenné maľby, ktoré postupne pribúdali počas reformácie i rekatolizácie v 17. storočí.

Interiéru kostola Všetkých svätých v Tvrdošíne na severe Oravy dominujú barokový oltár a bohatá maľovaná výzdoba. Stavba kostola s výraznou strechou bola pôvodne v neskorogotickom slohu, neskôr sa dočkala obnovy a obohatenia s renesančnými prvkami.

Evanjelické drevené kostoly

Kostol Najsvätejšej Trojice v Kežmarku pôvodne ležiaci vonku, za hradbami mesta, má relatívne dobre dokumentovanú históriu siahajúcu do druhej polovice 17. storočia. Jeho zaujímavý pôdorys má tvar gréckeho rovnoramenného kríža a vyznačuje sa až šiestimi rôznymi chórmi.

Drevený artikulárny kostol v Leštinách je miestom krstu Pavla Országha Hviezdoslava. Prívlastok „artikulárny“ je odvodený od nariadení uhorského snemu („artikúl“), ktoré v 17. storočí limitovali výstavbu protestantských kostolov. Tie mohli byť len z dreva spojeného bez použitia klincov, tiež bez pevných základov, veže a zvona, a s vchodom nie priamo z ulice.

Drevený artikulárny kostol so zvonicou v Hronseku je druhým exemplárnym príkladom tohto druhu kostola. Nachádza sa v Podpoľaní a okrem umeleckej hodnoty je jedinečný aj majstrovskými tesárskymi spojmi.

Gréckokatolícke drevené kostoly

Chrám svätého Mikuláša v Bodružali je príkladom takzvanej cerkvi (gréckokatolíckeho chrámu). Pochádza z roku 1658 a postavilo ho etnikum Lemkov, ktoré bolo v minulom storočí zo Slovenska cielene vysídlené.

Chrám svätého Michala archanjela v Ladomirovej je druhým typickým lemkovským kostolom štvorcového pôdorysu s rozšírenou loďou a zvonicou stĺpikovej konštrukcie.

Chrám Prenesenia ostatkov svätého Mikuláša v Ruskej Bystrej je od predošlých dvoch architektonicky odlišný v tom, že zrubové trámy nie sú zvonka kryté ďalším drevom. Zaujme aj jednoduchou, ale výraznou strechou bez dekoračných prvkov.

Jaskyne Slovenského krasu a Aggtelekského krasu (od r. 1995, 2000)

Sústavu geologických formácií na slovensko-maďarskom pomedzí, na juhu východného Slovenska, tvorí celkovo 712 jaskýň. Oba krasové celky vznikali zriedkavou súhrou tropických a ľadovcových klimatických účinkov a predstavujú tak ojedinelú možnosť štúdia geologickej histórie naprieč desiatkami miliónov rokov.

Najvýznamnejším jaskynným systémom je Baradla-Domica. Táto cezhraničná sieť je posiata kvapľovými útvarmi (hlavne stalagmitmi a stalaktitmi) a je aj dôležitým archeologickým náleziskom so stopami života neolitického človeka. Údržba Domice nie je bez problémov – viackrát ju v minulosti postihli záplavy, ktoré významne narušili jej štruktúru a poškodzujú ju i organické látky splavované z okolitých polí.

123 metrov hlboká Diviačia priepasť, ďalšia z významných lokalít Slovenského krasu, patrí k najhlbším na Slovensku. Svoje pomenovanie dostala podľa 3000 rokov starej kostry diviaka obalenej vo vrstve vyzrážaného vápnika, ktorá sa v nej našla. Je tiež útočiskom netopierov a nachádzajú sa v nej hrubé vrstvy guána.

Impozantnou výzdobou svojej klenby sa pýši Gombasecká jaskyňa. Tvoria ju kvaple hrúbky 2-3 mm a dĺžky až do 3 metrov. V roku 2000 k tomuto zápisu v zozname UNESCO pribudla aj Dobšinská ľadová jaskyňa v Slovenskom raji.

Levoča, Spišský hrad a okolie (od r. 1993, 2009)

Historické jadro Levoče je plné architektonických pamiatok gotiky a renesancie, koncentrovaných na rozľahlom stredovekom Námestí Majstra Pavla. Jednou z nich je Bazilika svätého Jakuba, ktorá ukrýva azda najväčší umelecký poklad celého levočského regiónu, legendárny oltár Majstra Pavla. Pri monumentálnej výške 18,62 metra, šírke 6,27 metra a triptychovom (trojdielnom) prevedení je najväčším dielom svojho druhu v strednej a východnej Európe. Pavol, o ktorého živote sa toho veľa nevie, svojím rezbárskym umením vdýchol život lipovému drevu, ktoré je hlavným materiálom oltára. Výjavy na plastikách a reliéfoch boli pravdepodobne vytvorené podľa predlôh podobných diel západnej Európy.

Druhou lokalitou európskeho významu je komplex Spišského hradu týčiaci sa na travertínovom vrchu nad obcou Spišské Podhradie. Práve hradný vrch s takmer kolmými, nedobytnými stenami bol rozhodujúcim faktorom pre výstavbu opevnení, ktoré sa na ňom objavovali už od praveku. Hrad sa svojej najväčšej slávy dožil v období od 13. do 18. storočia. Potom sa postupne stal menej strategickým a náročnejším na údržbu. Posledné dve storočia je skôr predmetom bádateľského záujmu. V súčasnosti je tento rozľahlý celok prístupný turistom a okrem majestátnych hradných múrov láka aj stálymi historicko-náučnými expozíciami.

Katedrála svätého Martina a Biskupský palác v Spišskej Kapitule, neskororománsky Kostol Ducha Svätého v Žehre a travertínová kopa Dreveník dopĺňajú súbor spišských pamätihodností zapísaných do zoznamu spoločne.

Historické centrum mesta Bardejov (od r. 2000)

Bardejovská mestská pamiatková rezervácia spolu s priľahlým židovským suburbiom formujú malý, ale výnimočne celistvý príklad opevneného stredovekého mesta, typického pre celý región. Stále zachovalé urbánne usporiadanie s pravidelným rozložením ulíc okolo priestranného námestia predstavuje vzor, aký bol v Európe 13. a 14. storočia pomerne bežný, no dnes je zriedkavý. Meštianske domy lemujú tri strany Radničného námestia a štvrtú, severnú, ohraničuje stavba Baziliky svätého Egídia.

Budova mestskej radnice, centrálna dominanta námestia, stojí akoby v symbolickom protiklade k bazilike. V minulosti sa práve v jej priestoroch riešili svetské záležitosti späté s praktickým chodom mesta. Sídlila v ňom mestská rada, ktorá riadila obchodný, spoločenský a kultúrny život.

Takzvané židovské suburbium ležiace severozápadne od centra je situované okolo Starej synagógy. Patria sem budovy, ktoré slúžili duchovným potrebám ortodoxnej židovskej komunity - domy zhromaždenia (bet hamidraš) a rituálneho kúpeľa (mikve), expanzná veža a rituálny bitúnok. Celý komplex prešiel rekonštrukciou a vzhľadom zodpovedá svojej spoločensko-kultúrnej hodnote.

Staré bukové lesy Vihorlatu a okolia (od r. 2007)

Oficiálne sú v zozname UNESCO spoločne zapísané pôvodné bukové lesy z viacerých kútov Európy. Tie slovenské sa nachádzajú v severovýchodnej časti krajiny, neďaleko ukrajinskej hranice. Štyri menšie lesné celky, Havešová, Rožok, Stužica a Vihorlatský prales, sú chránenými bukovými a bukovo-jedľovými porastami prirodzeného pralesového charakteru.

Prístupná pre turistov (oficiálny, značený chodník) je z týchto lesov len Stužica. Ponúka možnosť uvidieť masívne jedince bukov a jedlí ponechané svojmu rastu v prostredí s len minimálnymi lesníckymi zásahmi. Dobre badateľné je aj vertikálne vrstvenie jednotlivých poschodí prirodzene sa formujúceho lesného porastu a pozorovať možno tiež jednotlivé vývojové štádiá stromov. Tieto biotopy sú aj domov viacerých iných vzácnych druhov flóry.

Kandidáti na zápis

Štrnásť ďalších slovenských lokalít je v predbežnom zozname kandidátov na zápis do zoznamu.

• Gemerské a abovské kostoly so stredovekými nástennými maľbami 
• Koncept šošovkovitého historického jadra mesta Košice
• Limes Romanus – rímske antické pamiatky na Dunaji
• Pamätník Chatama Sófera v Bratislave
• Pamiatky Veľkej Moravy: Kostol svätej Margity Antiochijskej v Kopčanoch
• Pevnostný systém na sútoku riek Dunaja a Váhu v Komárne
• Tokajská vinohradnícka oblasť, súbor vinohradníckych pivníc Prírodné dedičstvo
• Gejzír v Herľanoch
• Krasové doliny Slovenska
• Lúky a pasienky Slovenska
• Mykoflóra Bukovských vrchov
• Prírodné rezervácie Tatier
• Dunajská prírodná a kultúrna krajina
• Pridanie Kyjovského pralesa k zápisu bukových lesov

Nehmotné dedičstvo

UNESCO udržiava aj zoznam významných zvykov a tradícií z celého sveta. Slovensko v ňom má zatiaľ 7 zápisov:

Fujara – hudobný nástroj a jeho hudba

Známy drevený dychový hudobný nástroj používali v minulosti najmä pastieri oviec na dorozumievanie sa medzi sebou a krátenie si dlhej chvíle. Neskôr sa stala inšpiráciou pre ľudových umelcov i skladateľov vážnej hudby. Stála expozícia Podpolianskeho múzea v Detve obsahuje 118 rôznych fujár.

Terchovská muzika

Pre terchovskú muziku je typický viachlasný (polyfónny) spev, sláčikové trio alebo kvarteto a štýl vhodný do tanca. Temperamentné pasáže zvané „do skoku“ striedajú pomalšie nazývané „vlekom“. Živé predstavenia terchovskej hudby i s tancom možno zažiť na početných letných folklórnych festivaloch.

Gajdošská kultúra

Gajdy sú druhým tradičným slovenským hudobným nástrojom, obľúbeným už od 14. storočia. Gajdy ako také sa objavujú naprieč viacerými krajinami Európy, no tie naše majú viacero typických rozlišovacích znakov a charakteristík (postup pri výrobe, dekorácie, interpretácie piesní, a pod.).

Bábkarstvo na Slovensku a v Čechách

Pod bábkarstvom sa nerozumie len fascinujúce rezbárske umenie a výroba bábok, ale i bábkohercovo a spoločensko-vzdelávacia funkcia, ktorú kočovné rodinné bábkové divadlá v našej histórii plnili. Niektoré bábkarské predstavenia časom nadobudli až rituálny ráz a pravidelne, obyčajne raz do roka, sa opakujú.

Horehronský viachlasný spev

Horehronská spevácka interpretácia v sebe odzrkadľuje spojenie ľudu s krajinou horských pasienkov a lúk. Dobre počuteľné viachlasné spevy boli pri valašsko-pastierskom spôsobe života priam žiaduce – okrem prenosu informácie sa stali aj prejavom zdravia a vitality spevákov.

Modrotlač

Spôsob farbenia ľanových a konopných látok indigom k nám prenikol v 18. storočí z krajov Nemecka a Holandska. Vzor na zafarbenej látke je výsledkom aplikácie takzvanej rezervy (alebo tiež papu) – zmesi zabraňujúcej zafarbeniu indigom. Po odstránení rezervy roztokom kyseliny sírovej sa objaví biely vzor.

Drotárstvo

Drotári boli podomoví remeselníci živiaci sa opravou hrncov a iného kuchynského náradia, ale i výrobou a predajom vlastných produktov. Ponúkali sitá, koše, cedidlá, kuchynské formy, vešiaky a iné praktické predmety, ktoré charakterizovala striedmosť tvarov a úspornosť materiálu. Drotári vynikali zručnosťou a vynaliezavosťou, vďaka ktorým dokázali odvádzať prvotriednu prácu i pri vandrovnom spôsobe života.